Retrospektívna kohortová štúdia 574 pacientov s reumatoidnou artritídou (RA) z terciárneho reumatologického pracoviska hodnotila vzťah medzi vstupným BMI a skorou liečebnou odpoveďou po začatí prvej pokročilej liečby (biologické alebo cielene syntetické DMARDs). Obézni pacienti (BMI ≥30 kg/m²) dosiahli DAS28-ESR remisiu v 38,7 % prípadov oproti 55,8 % pri BMI pod 25 kg/m² (p=0,032). Vyšší BMI bol tiež signifikantným prediktorom horšej funkčnej odpovede podľa HAQ-DI v multivariabilnom modeli (OR 1,056 na každý 1 kg/m²; 95% CI 1,006–1,110; p=0,029), hoci asociácia so zápalovou remisiou bola závislá od použitého štatistického modelu.
Obezita je u pacientov s RA častá a môže potenciálne modulovať zápalovú aktivitu ochorenia i odpoveď na imunosupresívnu liečbu viacerými mechanizmami — prozápalové cytokíny produkované tukovým tkanivom (adipokíny), zmeny farmakokinetiky biologík, komorbidity (hypertenzia, diabetes) a priamy vplyv obezity na pohybový aparát. Napriek tomu zostáva vzťah medzi BMI a výsledkami pokročilej terapie RA v reálnych podmienkach nedostatočne preštudovaný, pričom existujúce štúdie prinášajú nekonzistentné závery.
Retrospektívna kohortová štúdia zahrnula 574 pacientov s klinicky diagnostikovanou RA (75,6 % ženy; medián veku 50 rokov, rozsah 16–79; medián trvania RA 3 roky), ktorí v rokoch 2013–2020 začali prvú pokročilú liečbu na terciárnom pracovisku Hacettepe University v Ankare. Pacienti boli zaradení do troch BMI kategórií: pod 25, 25–29,9 a ≥30 kg/m²; 40,9 % (235/574) bolo obéznych. Komorbidity boli výrazne viazané na vyšší BMI: hypertenzia 6,8 % (BMI <25) vs. 31,9 % (25–29,9) vs. 42,6 % (≥30; p<0,001); diabetes mellitus 4,6 % vs. 16,7 % vs. 18,6 % (p<0,001). Liečba zahŕňala TNF inhibítory (67,8 %) a JAK inhibítory (31,7 %). Primárne výsledky hodnotené pri návšteve najbližšej k 270. dňu (okno 182–365 dní): (1) DAS28-ESR remisia (≤2,6), analyzovaná u 258 pacientov (208 úplných prípadov pre primárny model); (2) zlá funkčná odpoveď (zlepšenie HAQ-DI <0,22), analyzovaná u 228 pacientov (226 úplných prípadov). Multivariabilné modely adjustované na vek, pohlavie, trvanie RA, vstupné skóre DAS28-ESR, vstupné skóre HAQ-DI a komorbidity.
DAS28-ESR remisia: Podiel pacientov s remisiou podľa kategórie BMI: 55,8 % (BMI <25; 43/77 pacientov) vs. 54,7 % (25–29,9; 41/75) vs. 38,7 % (≥30; 41/106); p=0,032. Celkovo dosiahlo remisiu 125/258 pacientov (48,4 %). Nízka aktivita ochorenia (DAS28-ESR ≤3,2) tiež klesala so stúpajúcim BMI: 74,0 % vs. 69,3 % vs. 57,5 % (p=0,051). Medián DAS28-ESR pri sledovaní bol signifikantne vyšší u obéznych (2,92 vs. 2,41 pri BMI <25; p=0,009). V univariabilnej logistickej regresii bol BMI na každý 1 kg/m² signifikantným prediktorom (OR 1,051; 95% CI 1,013–1,092; p=0,009). V primárnom multivariabilnom modeli (n=208) bola asociácia hraničná (OR 1,048; 95% CI 0,999–1,100; p=0,056) — signifikantná v robustnej Poissonovej analýze (RR 1,019; 95% CI 1,000–1,038; p=0,045). Analýzy citlivosti s rôznymi súbormi kovariátov ukázali, že pridanie séronegativity asociáciu oslabuje, zatiaľ čo nižšia GFR ju posilňuje. Ženské pohlavie bolo nezávislým prediktorom nedosiahnutia remisie (OR 2,867; 95% CI 1,364–6,027; p=0,005), rovnako ako vyššie vstupné skóre DAS28-ESR (OR 1,364; 95% CI 1,061–1,753; p=0,015).
Funkčná odpoveď (HAQ-DI): Hrubý podiel pacientov so zlou funkčnou odpoveďou (zlepšenie <0,22) nesignifikantne stúpal s BMI: 34,2 % (BMI <25) vs. 42,6 % (25–29,9) vs. 46,0 % (≥30; p=0,311). Napriek tomu bol medián HAQ-DI pri sledovaní výrazne horší u obéznych (0,50 vs. 0,20 pri BMI <25; p<0,001), rovnako ako absolútne zlepšenie HAQ-DI (0,25 u obéznych vs. 0,40 pri BMI <25; p=0,107, NS, no klinicky relevantný rozdiel). V primárnom multivariabilnom modeli (n=226) zostal BMI signifikantným prediktorom zlej funkčnej odpovede (OR 1,056; 95% CI 1,006–1,110; p=0,029). Po zaradení hypertenzie a diabetes mellitus do modelu sa odhad BMI oslabil (OR 1,043; 95% CI 0,990–1,099; p=0,115), čo naznačuje čiastočnú mediáciu prostredníctvom kardiometabolických komorbidít. Robustná Poissonova analýza napriek tomu zostala signifikantná (RR 1,028; 95% CI 1,007–1,049; p=0,007). V úplnom modeli analýzy citlivosti (n=212, adjustácia na fajčenie, séronegatívnosť, metotrexát, glukokortikoidy, GFR) bol BMI stále signifikantný (OR 1,056; 95% CI 1,004–1,112; p=0,036).
Kardiometabolický fenotyp: Exploratorná analýza ukázala, že kumulácia obezity s hypertenziou alebo diabetes mellitus bola spojená s častejším nedosiahnutím remisie: 43,0 % (pacienti bez obezity a komorbidít) vs. 60,8 % (obezita bez komorbidit) vs. 61,2 % (obezita + HT/DM; p=0,039).
Štúdia prináša dôkaz, že BMI je klinicky relevantným prognostickým markerom pri RA — konzistentnejšie pre funkčnú odpoveď (HAQ-DI) ako pre zápalovú remisiu (DAS28-ESR). Nesúlad medzi funkčnou odpoveďou a zápalovou remisiou je klinicky zaujímavý: obezita môže potláčať funkčnú obnovu mechanizmami nesúvisiacimi priamo so zápalovou aktivitou (biomechanická záťaž kĺbov, bolestivý fenotyp sprevádzajúci obezitu, fyzicky menej aktívny životný štýl), zatiaľ čo vplyv na zápalový aspekt ochorenia je menej jednoznačný. Limitáciami sú retrospektívny jednocentrický dizajn, selekčné skreslenie terciárneho pracoviska, chýbajúce údaje o distribúcii tukového tkaniva a fyzickej aktivite, neúplné kódovanie liečebnej triedy a nemožnosť kauzálnych záverov.
V tejto kohorte z reálnej klinickej praxe bol vyšší BMI spojený s menej priaznivým skorým liečebným profilom po začatí prvej pokročilej liečby RA, pričom najkonzistentnejšia súvislosť sa preukázala pri funkčnej odpovedi (HAQ-DI). BMI by mal byť rutinne zaznamenávaný a zohľadňovaný pri klinickom rozhodovaní — nie ako kontraindikácia pokročilej liečby, ale ako faktor ovplyvňujúci prognózu a zdôrazňujúci potrebu súbežného manažmentu hmotnosti a kardiometabolických komorbidit.