Prospektívna analýza siedmich klinických štúdií zahŕňajúca 74 897 pacientov bez vstupného srdcového zlyhania preukázala, že polygénne rizikové skóre (PRS) konštruované z viac ako jedného milióna jednonukleotidových polymorfizmov (SNP) je silným a na klinické faktory nezávislým prediktorom rozvoja srdcového zlyhania. Pacienti vo vysokom genetickom kvartiline mali 5-násobne vyššie riziko hospitalizácie pre srdcové zlyhanie v porovnaní s najnižším kvartilom (HR 5,00; 95% CI 3,99–6,27; p<0,001). Zaradenie PRS do tradičného klinického modelu zvýšilo diskriminačnú schopnosť (AUC) z 78,7 na 82,2. Výsledky boli konzistentné aj v nízkorizikovej kohorte sledovanej 20 rokov.
Srdcové zlyhanie postihuje celosvetovo viac ako 60 miliónov ľudí a zostáva jednou z hlavných príčin hospitalizácie a mortality. Tradičné klinické rizikové modely zahŕňajú vek, komorbidity a biomarkery, no nedokážu zachytiť genetickú záťaž, ktorá sa podieľa na individuálnom riziku nezávisle od klinického fenotypu. Polygénne rizikové skóre, ktoré agreguje signál z miliónov bežných genetických variantov, sa ukazuje ako sľubný doplnok ku klinickej stratifikácii rizika vo viacerých kardiovaskulárnych oblastiach — jeho klinická hodnota špecificky pre srdcové zlyhanie však doteraz nebola systematicky overená naprieč rôznymi rizikovými populáciami.
PRS bolo konštruované z viac ako 1 milióna SNP a testované v siedmich prospektívnych klinických štúdiách. Primárna kohorta zahŕňala 51 627 pacientov so zvýšeným kardiovaskulárnym rizikom (medián veku 66 rokov; 71 % mužov; medián sledovania 2,5 roka); validačná nízkoriziková kohorta pozostávala z 23 270 osôb sledovaných až 20 rokov. Jedinci boli rozdelení do troch genetických rizikových skupín: nízke (Q1), stredné (Q2–Q4) a vysoké (Q5). Primárnym sledovaným parametrom bola hospitalizácia pre srdcové zlyhanie; asociácie boli hodnotené pomocou Coxových modelov proporcionálnych rizík s adjustáciou na vek, pohlavie, BMI, fajčenie, diabetes, hypertenziu a ďalšie klinické faktory. Diskriminačná schopnosť bola hodnotená pomocou AUC a kalibrácia bola overená prospektívne.
Asociácia s primárnym endpointom: V kohorte so zvýšeným kardiovaskulárnym rizikom malo vysoké PRS (Q5 vs. Q1) HR 5,00 (95% CI 3,99–6,27; p<0,001) a stredné PRS (Q2–Q4 vs. Q1) HR 2,01 (95% CI 1,62–2,49; p<0,001) pre rozvoj srdcového zlyhania vyžadujúceho hospitalizáciu. Asociácia bola robustná aj po plnej multivariabilnej adjustácii, čo potvrdzuje jej nezávislosť od tradičných klinických rizikových faktorov.
Zlepšenie diskriminácie: Pridanie PRS k štandardnému klinickému modelu zvýšilo AUC z 78,7 (95% CI 77,5–79,8) na 82,2 (95% CI 81,1–83,2) — štatisticky aj klinicky zmysluplné zlepšenie. Toto zlepšenie diskriminačnej schopnosti pretrvalo aj pri analýzach citlivosti v podskupinách podľa veku, pohlavia a vstupného rizikového profilu.
Validácia v nízkorizikovej populácii: V nízkorizikovej kohorte (n=23 270) s 20-ročným sledovaním zostala prediktívna hodnota PRS konzistentná, čo naznačuje, že genetická záťaž identifikuje riziko dávno pred rozvojom klinicky manifestného ochorenia a naprieč celým spektrom kardiovaskulárneho rizika — nielen u pacientov s pokročilou aterosklerózou.
Silnou stránkou štúdie je jej rozsah — sedem nezávislých klinických kohort s celkovým počtom takmer 75 000 pacientov a dlhodobé sledovanie v nízkorizikovej populácii. Zahrnutie rôznych populácií umožnilo overenie zistení naprieč spektrom rizika. Limitáciou je prevaha mužov (71 %) a dominancia pacientov so stredným a vysokým vstupným kardiovaskulárnym rizikom; generalizovateľnosť výsledkov na ženy a populácie s nízkym rizikom si vyžaduje samostatnú validáciu. Praktickým obmedzením zostáva aj cena a dostupnosť genotypizovania v bežnej klinickej praxi, ako aj absencia prospektívnej randomizovanej štúdie overujúcej, či stratifikácia rizika na základe PRS skutočne zlepšuje klinické výsledky.
PRS pre srdcové zlyhanie zostavené z viac ako milióna SNP predstavuje silný a nezávislý prediktor, ktorý dopĺňa tradičné klinické modely, s konzistentnou hodnotou naprieč celým rizikovým spektrom. Klinicky by jeho implementácia mohla umožniť cielenú a včasnú prevenciu u geneticky rizikových jedincov ešte pred rozvojom klinicky manifestného ochorenia — vrátane zmien životného štýlu, intenzívnejšieho monitorovania alebo preventívnej farmakoterapie. Najbližším krokom by mali byť prospektívne štúdie hodnotiace klinický vplyv rozhodovania na základe PRS.